Trubka sa nezaprie alebo úspech nie je všetko
O tom, že by bolo vhodné Athosáka vytiahnuť na nejaký ten malý závod, aby sme sa spolu oťukali a naučili sa fungovať aj inde, sa premýšľalo už dávnejšie a v poslednom čase častejšie ako je zdravé. Potom, čo Sir Nikto-Na-Mňa-Nemá predviedol, že vie ako tak poslúchať aj bez piškotóv, sme sa ako jediní hájaci farby Moravia Dog School vybrali do Tišnova, kde sa konal Podzimní kluboý závod (ako sme sa neskor dozvedeli, naša premiéra bola zároveň ich derniérou).
O tom, že sme s Athosom celú noc pred závodami poriadne nespali a navzájom sa budili, pričom ani jeden z nás si nechcel pripustiť, že by to mohla byť nervozita, sme sa zobudili do krásneho vlhkého studeného zamračeného rána, kedy by normálne človek ani psa z búdy nevyhnal. No.. ja som sa z postele vyhnala a aj Toma som z postele vyhnala (Erinku som z postele vyháňať nemusela, pretože už tretí týždeň spí úspešne na zemi- zato si tam ustlala hneď ako sa za nami zavreli dvere :))) Athosák už stál naštartovaný pri dverách, tušiac, že sa celý deň bude točiť okolo neho... Po tom, čo sme zo 6 krát takmer otočili spať domov do teplej postele, sme dorazili na cvičák do Tišnova, kde sa už rozcvičovalo niekoľko psov - ovčiaci, maliňáci, s očami nalepenými na pánička, aby náhodol nezmeškali nejaký povel... Athos vyskočil z auta a pri odopnutí z vodítka, aby sme sa trošku rozvičili si to namieril priamo do stredu cvičebnej plochy a demoštratívne si to tam označkoval... To tam ešte nebolo mnoho ľudí, ale to vobec nevadilo, pretože to bol len prvý z Athosákových excesov, ktoré len potvrdzujú, že Athos je len skratka pre Absolútna Trubka Hoci Občas Sympatická. Po registráci som už vedela, že to proste musíme nejak dokončiť a tak moja nervozita prešla do rezignácie. Athos sa medzitým ukazoval jedna radosť. Pri nástupe sa striedavo snažil obsťastňoval fenku po pravej a po ľavej strane, očividne nechápadjúc, že svojím vysoko pravdepodobne neštandartným zlaťáckym genofondom ani dobrmana, ani nemeckého ovčiaka nijak nevylepší. Vytiahla som si číslo 13, čo situácii nijak nepomohlo, ale v prípade neúspechu som sa aspoň mohla na niečo vyhovoriť.
Kategória ZM šla na rad neprekvapivo prvá, takže po chvílke čakania, kedy sa vo mne miešali chvílky sebavedomia (keď pes súpera zrovna nemal svoj deň) s chvílkami, kedy som málem schmatla kľúče od auta a šla sa odpratať do patričných miest (keď pes súpera mal svoj deň), sme s Athosákom prišli na rad. Pretože bol nadšený z toľkých milých a priateľských ľudí a rovnako priateľských psov, nijak si nevšimol, že SKUTOČNE ideme cvičiť a že po ňom preboha požadujem nejaký výkon. Teda, on výkon predviedol. Fakt. Aj by som sa bavila, kebyže nie som na druhom konci vodítka.
Rozhodčího robil Milan Oliva. Kámoš. Aspoň Athos to tak pochopil a pobral sa ho pozdraviť osobne. Milan asi pejsky dosť može, ale neverím, že mal záujem sa kamarátiť v tom danom momentne. Snažila som sa Athosovi vysvetliť, že je skutočne nevhodné, aby sa na neho vrhal z každého uhlu a popri tom predniesť hlásenie. To som už bola spotená a to sme ešte ani nezačali cvičiť.
Volám psa k noze a začínamé. Athos ako na povel strčil ňufák k zemi a začal predvádzať dokonalú stopovú. Že to mala byť chodza u nohy mu nejak uniklo. Odväzujem psa z vodítka a dávam povel volno, Sir sa otočil a bežal späť za nejakých extra mňakovným pachom, ktorý začal okamžite dokladne chemicky analyzovať. Prvý povel ku mne proste prepočul. No čo, stane sa. Druhý povel už teda zaregistroval a pribehol. Mal jedno šťastie, že sa na psa nesmie nijak hovoriť, ale ten škaredý pohľad čo mi čučal z očí dúfam pochopil. No... nepochopil. Za celú chodzu u nohy sa ANI RAZ nenamáhal odlepiť ňufák od zeme (asi nám chcel ukázať, že to vie aj spamäti...) To už mi bolo do plaču a v duchu som odrátavala body... Potom sa stal zázrak (alebo Athosáka prestalo baviť čuchať) a povely Sadni-Lahni-Vstaň predviedol bez vylepšovákov.
Aport je u nás kapitola sama o sebe (kto videl, nemusím konkretizovať), takže som z neho mala najväčší nerv. V momente, ako som vzala do ruky peška, Athosák zázračne ožil (JUPÍ JUPÍ, už ho hoď, už ho hoď). V duchu som si vravela, že ak ten pes neostane sedieť u nohy, tak ho už vážne prerazím. Telepatie zafungovala a pes ostal sedieť. Na povel vyrazil (zrýchlenie z nuly na sto za 0,0003 sekundy), pri aporte sa ani nenamáhal zabrzdiť, mordou im výdatne pooral trávnik a hneď sa hnal naspäť a čuduj sa svete, predsadol. To už sme mali vyhrané (naučila som sa brať mu aport z pusy tak, aby si nikto nevšimol, že mu ho rvem :))) ) a šli si oddýchnuť na odloženie. Medzitým som očkom mrkla na Toma. Bledá tvár a výrečné gesto hovorili za všetko.
Mila Oliva má zmysel pre humor a asi sa na našom výkone dobre bavil. Inak si neviem vysvetliť tých 43 bodov, ktoré nám dal... Ale v pravidlách sa píše, že proti rozhodnutiu rozhodčího sa nedá odvolať, hoci som nad tým vážne uvažovala.
Tak sme si s Athosom šli pre tretie miesto. Kto si myslel, že sa tým moje trápenie s Krakenom skončilo, tak sa trpko mýlil. Milý Athos ma ešte stihol stiahnuť z bedne a výdatne poťahať za tou krásnou fenkou howavarta, ktorá skončila prvá a po potlesku a fotení s paničkou šla opačným smerom. Chudáčik, si ju nestihol poriadne oňuchať.
Proste sa s tým psom človek nenudí no... Tak chladnú hlavu a nohy v teple :) Pac a haf :))